Holiday Info

Cesta sa začína v jeden krásny augustový pondelok na zastávke Lúčky v Demänovskej Doline. Cieľ mám jasný: Trangoška, a časový limit tiež, zvládnuť trasu do piatich hodín.

Pár minút po siedmej ráno ma miestny autobus z Liptovského Mikuláša priváža na plánovaný štart. Odtiaľ sa vydávam cez Širokú dolinu, ktorú už poznám, hoci z opačného smeru z Čertovice.

Na začiatku prechádzam popri sedačkovej lanovke Lúčky po asfaltke a pokračujem k rázcestiu. Šípky tu navigujú buď do sedla Javorie cez železný mostík ponad dravú bystrinu, alebo do Širokej doliny.

Úvod vyzerá sľubne. Časovo všetko vychádza, dolinou prefukuje teplý vzduch a slnko príjemne svieti. Ideálny začiatok túry.

Keď oranžová šípka nie je pre ťažké stroje

Prvý menší problém prichádza pri odbočke označenej oranžovou šípkou nastriekanou na kameni. Samozrejme si najskôr myslím, že ide o značenie pre miestne ťažké mechanizmy, ktoré sa tu pohybujú pre kalamitné alebo vyťažené drevo.

Pokračujem teda po trase, ktorá sa mi zdá pravdepodobnejšia, štrkovou cestou nahor cez druhý drevený mostík. V duchu si hovorím: snáď ho tam nestavali len kvôli ťažbe.

Našťastie mi omyl dochádza asi po desiatich minútach. Nepamätám si totiž, že by som mala pri predchádzajúcej ceste zhora Sinú po ľavej ruke. Reflexná oranžová šípka na kameni bola predsa len určená pre turistov.

Mobilná aplikácia, ktorú potrebujem po prvý raz počas svojej trojdňovej túry, samozrejme zlyháva. Presne túto cestu v nej nemám. Papierová mapa opäť vyhráva. Na techniku sa v horách netreba spoliehať úplne bezvýhradne.

Po chvíli je všetko späť v poriadku a ja veselo stúpam ďalej.

Cez Širokú dolinu

Prichádzam k rázcestiu, kde smerovník ponúka aj možnosť pokračovať cez Peknú vyhliadku na Lukovú a Tri vody po červenej značke. Táto možnosť by pripadala do úvahy, keby som si chcela výlet predĺžiť približne na osem hodín.

Nedám sa zlákať a pokračujem ďalej hore lesnou cestou medzi mohutnými smrekmi.

Les sa postupne otvára a chodník sa mení na nádhernú dolinu. Zľava ju lemuje Tanečnica, sprava masív Chopka a pod nohami pribúdajú veľké kamene, ktoré vytvárajú prirodzený horský chodník.

Všade je pokoj a ticho. Jednoducho rozprávka.

Po približne hodine a štvrť sa dostávam na vrcholovú časť trasy. Tempo mám primerané, miestami rýchlejšia chôdza, miestami krátky beh a, samozrejme, zastávky na fotenie.

Kamzíky v rannom slnku

Hore ma čaká príjemné prekvapenie. Stádo kamzíkov si rovnako ako ja užíva ranné slnko a zrejme aj raňajky.

Medzitým zosilnie vietor, čo v tejto časti Nízkych Tatier nie je nič výnimočné. Okrem neho je však počasie mimoriadne priaznivé. Viditeľnosť je výborná a celý deň pôsobí, akoby mi hory tentoraz vyšli v ústrety.

V Krúpovom sedle odbočujem na Ďumbier.

Výstup pôvodne nebol v pláne, no keďže chcem stihnúť autobus, rozhodnem sa pre rýchly režim. Na Ďumbier doslova vybehnem. Za sedemnásť minút stojím hore a rýchlo si vychutnávam pohľad na celý masív Tatier.

Vzduch je taký čistý, že vidno aj Veľký Choč a v pozadí Kubínsku hoľu. Na vrchole sú len traja turisti, takže namiesto davov si užívam takmer prázdny Ďumbier. Spoločnosť mi robí ešte jeden kamzík, ktorý si ma flegmaticky prezerá (foto vo fotogalérii).

Z Ďumbiera na Štefáničku

Z Ďumbiera na Chatu M. R. Štefánika mi cesta trvá približne hodinu a štvrť. Až tu si konečne dávam krátku, asi desaťminútovú prestávku. Rýchlo sa zahryznem do rožka a popritom si užívam výhľady.

Pred strmým zostupom na Trangošku sa ešte zastavujem pri pamätníku Zola Palugyaya. Z pamätnej tabule sa dozvedám, že tento významný slovenský maliar tu tragicky zahynul. Miesto pôsobí ticho a dôstojne, hoci samotná chata je pravým opakom.

Pri Chate M. R. Štefánika panuje čulý ruch. Turistov je veľa a pokojná túra sa zaraz mení na menšie Václavské námestie.

Zostup na Trangošku

Cestou dole pozorujem turistov, ktorí nesú na chatu polená. Za jedno poleno patrí čaj zdarma a treba uznať, že keby som išla opačným smerom, zobrala by som rovno dve.

Menej príjemný pohľad ponúkajú zberačky lesných plodov, ktoré si v národnom parku usilovne češú čučoriedky. Pôsobí to skôr ako príprava na predaj pri ceste než ako zopár bobúľ do dlane. V takom prostredí to zamrzí.

Na zastávku pod Srdiečkom prichádzam s dvadsaťminútovou rezervou. Časový plán teda vyšiel.

Cesta autobusom do Banskej Bystrice trvá približne dve hodiny. V autobuse je horúco a ľudí je dosť, nie je to práve najpohodlnejší presun. Na druhej strane, spoje idú presne, nadväzujú na seba a človek je napokon rád, že takúto možnosť návratu vôbec má k dispozícii.

Výlet cez Širokú dolinu na Ďumbier a ďalej na Trangošku bol plný krásnych výhľadov a z obyčajného mi spravil celkom výnimočný deň.